Prečo čakať, než si niečo zaslúžime?

Rozmohol sa nám tu taký nešvár. Predstavte si takú situáciu. Máte na tanieri svoje obľúbené jedlo. Bude to napríklad knedlo vepřo zelo. A vy si schovávate ten najkrajší kúsok mäsa, vydarený kúsok knedle a pekne namiešané sústo červenej i bielej kapusty nakoniec, pretože toto sústo bude to úplne zo všetkých najlepšie. (Ľubovoľne si ale samozrejme dosaďte akékoľvek iné jedlo). Ale ouha. Kým sme zjedli ostatné, mäso nám uschlo, kapusta je studená a knedľa okoralá.

A tak sa z toho, čo malo byť vlastne na celom pôžitku najlepšie, stalo sklamanie. Prečo o tom vôbec hovoríme? Pretože je to príklad fenoménu, ktorý sa vyskytuje u všetkých, ktorí majú nad tridsať rokov. Máme v sebe zakódovanú nutnosť na dobré veci musieť čakať, alebo si ich predtým aspoň odtrpieť tak, aby sme si ich zaslúžili. A to zďaleka nehovoríme o jedle.

Šťastie? Ste sa zbláznili?

Je to slovenská špecialita. Ale možno aj tak trošku historická – sme naučení, že aby sme sa mali dobre, musíme sa najskôr mať poriadne blbo. A ani potom to nie je isté. Akoby sme si museli šťastie zaslúžiť tým, že si ho odpracujeme, oddrieme a/alebo odtrpíme. A tak sa na mnohých úrovniach snažíme o mučenícky osud bez toho, aby sme si uvedomovali, že mučeníci majú spravidla nič moc život, a čo prišlo po ňom, o tom sa môžeme len dohadovať.

Bez práce nie sú koláče, to je pravda. Avšak sme si z odopierania pôžitkov na úkor prežívania povinností a starostí urobili niečo ako defaultný mindset. Na výlet môžeme vyraziť, až keď je doma upratané. Pozrieť sa na obľúbený seriál môžeme, až keď odpovieme na posledné pracovné emaily. Najskôr treba obstarať to, čo musíme, až potom môžeme urobiť to, čo chceme. Je to tak, že? Pokyvujete hlavou, že tak je to správne?

Lenže život nie sú olympijské hry. Nedostáva sa nám podľa zásluh, nikde nie je napísané, že za také a také množstvo utrpenia budeme odmenení adekvátnym množstvom radosti a šťastia. Ak na to budeme celý život čakať, budeme veľmi sklamaní. A definitívne zabuchnúť dvere by sme mali za presvedčením, že čím viac trpíme, tým lepší sme ľudia.

Radosť nie je nezodpovednosť

Nikoho nenabádame na to, aby svoje potešenie vymenil za zanedbávanie povinností. Čo by sme ale potrebovali, je, aby sme sa prestali bičovať za chvíle, keď si chceme niečo dopriať. Ak chceme ísť do kina, ale ešte nedoprala práčka, tak by sme mali ísť. Pretože bielizeň neutečie, nálada na film ale áno.

Nebezpečenstvo toho, kedy na seba naložíme povinnosti, je predovšetkým vo veľkej pravdepodobnosti, že už sa nám potom „nebude chcieť“. A tak sa náš život stane po sebe idúcim radom splnených povinností a následného odpočinku, ale často nie radosti.

Keď za nami partner nadšene pribehne, že jeho obľúbená kapela má koncert a on by mohol zohnať lístky – ale pozor, pozor, je to dnes večer – nemali by sme sa vytasiť s argumentom, že sme chceli vysávať a zájsť na nákup.

A ako s tým jedlom. Polievku prežijeme, hlavné jedlo si užijeme, ale aj tak sa najviac tešíme na dezert. Život je tak nepredvídateľný, tak prečo si niekedy ten dezert nedať ako prvý?