Dnes je to presne 606 dní, čo sa mi zmenil život. Čo som zmenil svoje priority, čo som zmenil svoj životný štýl. Dovtedy to bola najmä práca. Ráno o šiestej som zapínal počítač a večer o šiestej som ho vypínal. Prišiel som domov, v lete s manželkou na bicykle, v zime len povaľovanie, kniha, telka. Vegetovanie. Ako rastlina.
Pred 606 dňami som prvý krát držal v náručí naše dieťa. Nášho synčeka. V detskom domove som si túlil k sebe batôžtek vône, lásky, šťastia, krásy, čistoty, pokoja, vtedy 5-mesačného chlapčeka. Díval som sa na jeho tváričku a cítil manželkin dotyk na svojej ruke a jej dych vedľa mojej tváre a jej oči takisto hltajúce obraz zázraku.
Je zvláštne, ako človek dokáže behom jednej sekundy zmeniť svoje životné priority, svoje životné postoje, rebríček hodnôt, ako si dokáže uvedomovať ozajstnú silu lásky.
Teraz z práce odchádzam tak, aby som venoval maximum času nášmu dieťaťu a až keď zaspí, otváram počítač a dorábam to, čo dorobiť chcem. V duchu vety „Nechcem, ale musím, znamená chcem, pretože musím.“
Milujem tie chvíle, keď prídem domov, vystupujem z auta a oproti mi beží smejúce sa dieťa. Keď ešte skôr ako sa stihnem prezliecť počúvam, čo dnes s maminkou robil, čo vyparatil, že už dnes nemusel mať plienku, že bol dnes „dobučký“. Pýta sa na ruky, a keď ho vezmem, položí mi hlavu na plece a len tak odpočíva. Trvá to iba chvíľu, je veľmi živý, a už sa pýta na zem, ale mne tá chvíľa stačí, aby som striasol zo seba všetky starosti, ktoré som si ako ťažký batoh dotiahol akoby z iného sveta.
Milujem tie chvíle, večer sediac na sedačke, ruku položenú na nohe drobného človeka popíjajúceho predspánkové mlieko. Držím v ruke knižku a vymýšľam si príbehy podľa nakreslených obrázkov. Pozoruje ma. V ruke fľaša s mliekom, dudel strčený do pusy, a hnedé, iskriace oči upreté raz na mňa, raz do knižky - akoby kontroloval, či si nevymýšľam. Sem-tam mi skočí do reči, doplní nejaké slovo, ktoré som nepovedal, ale ktoré predtým možno počul od maminy, alebo odo mňa. Dopije, ešte moment ma pozoruje a potom bez ohľadu na miesto v deji sa zošuchne zo sedačky, krôčikmi zaťapká k maminke a povie: „Maminkou pinkať.“ Srdce sa mi rozlieva.
Milujem tie chvíle, víkendové. Keď je krásne teplo, slnko je ako žeravý disk, lúče ohrievajú telá aj chodníky. Vyberáme s manželkou bicykle a ten môj sa zrazu mení z aktívneho horského na obyčajný autobus s nápisom - POZOR! DETI. Celú cestu mi bľaboce za chrbtom, hladí ma rukami po chrbte, zdvíha mi tričko a ťapká po odhalených krížoch. Je to ako dotyk Boha. Kúpem sa v tých dotykoch, „medím“ si, keď si o mňa oprie hlavičku, nasávam čistotu.
Milujem tie chvíle, keď len tak sedím, nič nerobím, iba pozorujem drobného človeka behať okolo mňa vymýšľať, ako sa zabaviť, ako upútať, ako ani na chvíľu nedovoliť rodičom, aby sa prestali zaujímať. O to, čo robí, čo hovorí, ako behá, ako chodí, ako hladí psa, alebo ako stavia v piesku koláče. Pozerá na svoj výtvor z piesku, priblíži hlávku a urobí „Ham“. Odtiahne sa a sám pre seba, ale dostatočne hlasno, aby sme to počuli aj my. si povie „Nie ham. Akože.“
Milujem tie chvíle, keď ho hojdám. Smeje sa a čím je hojdačka vyššie, má vzrušenejšiu tvár, vždy vo vrchole oblúka sa nadýchne a rozšíria sa mu oči. Musím mu spievať. „Tata, ogaga,“ a ja spustím Radio Ga-Ga od Queen, „Tata, sykl,“ a ja spustím Bycikle, tiež od Queen. Mám ich rád a zdá sa, že aj on. „Gúľalo,“ a to už prepnem na detské pesničky. „Gúľalo sa gúľalo to červené jabĺčkóóóóóó....“ Hojdanie ho omrzí a pýta sa dolu. Uteká predo mnou srandovne rozhadzujúc rukami a vymýšľajúc, kam by asi tak ešte šiel.
Milujem tie chvíle, keď sa ráno zobudí. Nevie sa vyvaľovať, nevie si ešte troška polebediť vo voňavej postieľke. Len čo otvorí oči, prevalí sa, posadí a už je pripravený vyliezť. Je jedno kam, len von z postele. V ruke si drží plyšového hava a prejde k nám. Vylezie na našu posteľ a zrazu je po spánku a ja som nesmierne rád, dokonca šťastný, že ma zobudí. Každá polsekunda je drahocenná. Každá polsekunda má nevyčísliteľnú hodnotu, každá polsekunda je život.
Dnes už sám seba neviem pochopiť, ako som mohol žiť bez neho. Viem, že sú to frázy, ale náš syn je pre môj život ako slnko, vzduch, zem a voda. Ako doteraz chýbajúca časť skladačky, bez ktorej je celkový obraz neúplný.
Milujem tie chvíle.... chvíle so synom... |
inzercia
